Ako ste uvažovali? 

Najprv som si stanovila, v čom som dobrá a vyšla mi z toho napríklad práca s klientmi, rozprávanie, systematickosť a organizácia. Spísala som si tiež veci, ktoré sú pre mňa dôležitá, ako napríklad flexibilita, byť sám sebe pánom, možnosť organizovať si čas podľa toho, ako to potrebujem. Brala som pritom do úvahy aj to, aby ma to uživilo a bolo to dlhodobé. Dôležité boli i ekonomické aspekty: aby to dobre fungovalo na trhu, aby to bolo možno i niečo, čo funguje celosvetovo, ale u nás ešte nie, aby som si našla klientov. 

Celé som si to načrtla a niekedy v tomto období sa mi dostala do rúk kniha Marie Kondo, jej metóda organizovanie domácností a sieť konzultantov po celom svete. Povedala som si, že to by mohlo byť niečo, čo by mi sedelo. Manžel ma vtedy veľmi podporil v tom, aby som to vyskúšala. Rozhodla som sa teda, že do toho pôjdem a budem to robiť najlepšie ako viem.

Neobávali ste sa toho, že na Slovensku nebude dostatočne veľká cieľovka? 

Predtým, ako som sa do toho pustila, som si spravila takú malú case study. Skúšala som si to na kamarátkach a známych, neskôr známych mojich známych. Zisťovala som, či by takáto služba mala zmysel a či by to bolo vítané. Keď som videla reakcie ľudí a to, ako to potrebujú, tak bolo pre mňa až neuveriteľné, aký veľký trhový priestor tu existuje. 

Vtedy ste rozhodli odísť na kurz do New Yorku?

Áno. Samotný kurz trval týždeň a stretla som sa tam so 150 potenciálnymi konzultantkami z celého sveta. Každá z nás bola nejakým spôsobom iná, ale všetky mali spoločné to, že potrebovali kariérnu zmenu. 

Kurz však nebol o samotnej metóde, ktorú vyvinula Marie Kondo, očakávalo sa, že tú už ovládame. Bolo to postavené viac na tom, ako sa stať konzultantom, ako to robiť správne, ako konkrétne pracovať s  klientami – ako začať, ako prísť do cudzieho domu a začať sa tam orientovať, ako hovoriť s ľuďmi, aké otázky im klásť a správne ich naviesť… 

Ľudia na metóde vidia najmä to, ako si veci pekne poukladáte do skríň, ale to sú už len čerešničky. Predtým vás čaká obrovská práca.

Čo bolo na získaní medzinárodnej licencie najnáročnejšie?

Kurz samotný náročný nebol, prirovnala by som to k prednáške na vysokej škole. Potom však nastúpila case study, ktorá prebiehala u cudzieho človeka doma a tam sme mali zúročiť to, čo sme sa naučili. Oni vás samozrejme cez prideleného kouča celý čas sledujú, či to robíte správne, či to vediete spôsobom, akým to máte robiť. 

Po tejto case study ešte prebehla teoretická skúška, ktorá bola o tom, že vás ako konzultanta postavia pred nejaký problém a vy musíte správne reagovať. Na teste boli možnosti A B C D a všetky alebo žiadna odpoveď mohli byť správne. Toto bolo pre mňa osobne najnáročnejšie, skúšku som dokonca na prvý krát nedala. Riešenia som však nikdy nevidela, nevedela som, čo bolo správne a čo nie, takže bolo náročné pripraviť sa na opravný termín. Chvalabohu sa to podarilo.

Dnes už viete určiť, kde ste urobili chyby?

Pravdepodobne to bolo v tom, že som sa na to dívala svojimi očami a nie očami nestrannej osoby. Ako konzultantka klientovi nikdy nemôžem povedať, čo má a čo nemá vyhodiť, ja mu len mám klásť tie správne otázky a nejakým spôsobom ho naviesť. 

Cieľom má byť, aby sa sám naučil uvažovať nad vecami a začal ich správne vyhodnocovať.

Skúste v skratke opísať, na čom je vlastne postavená metóda Marie Kondo.

Marie Kondo nie je prvá, ktorá s niečím takým prišla, no do týchto systémových a triediacich metód vniesla niečo nové. Ľuďom radí, aby si nechali len veci, ktoré im robia v živote radosť. To je hlavné poslanie jej metódy, ktorú vystavala na šiestich základných pravidlách. 

Po prvé, máte si predstaviť svoju ideálnu domácnosť a zaviazať sa k tomu, že do toho idete a že to urobíte komplexne, teda nie len jeden šuflík alebo skriňu. To si vyžaduje nejaký čas a námahu. Máte postupovať podľa jednotlivých kategórií, nie podľa miestností a musíte postupovať podľa presne určeného poradia. Celkovo je kategórii päť: oblečenie, knihy, dokumenty, „komono“, kam patria všetky ostatné veci v domácnosti, od potravín cez náradie, a potom sú tu sentimentálne predmety. 

Na konci je to už len o tom správne tieto veci uložiť. Ale to je už len taká čerešnička na torte.

Niekto by sa mohol opýtať, prečo robiť takú veľkú vedu z upratovania.

Tiež si to hovorím (smiech). Ale toto si povedia len ľudia, ktorí s tým nemajú problém. Je to ako keď si chudý človek nevie predstaviť, ako môže byť niekto obézny. To, prečo je to veda, pochopia len ľudia, ktorí s tým majú reálny problém, alebo sa na túto tému chcú pozrieť hlbšie.

Ja osobne si myslím, že 55 % ľudí sa k tomuto ani nepriblíži, pretože to u nich neprerastie cez nejakú hranicu. Ale akonáhle to tam prerastie, tak ste ako jednotlivec postavený pred obrovskou kopou vecí a neviete, ako máte začať, s čím máte začať a aj keď sa do toho pustíte, tak sa možno nikam nedopracujete. Časom vás zvykne opustiť aj prvotný entuziazmus. 

Pre ľudí, ktorí majú problém so zahlcovaním vecmi, to vie byť dosť ťaživý problém.

Ľudí delíte do dvoch kategórií – tzv. vyhadzovači a zberači. Aké sú medzi nimi rozdiely?

Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí, neviažu sa k nim a niektoré z nich by im ani nepadlo si nechávať, napríklad také lístky z koncertu. Zberači, naopak, tú potrebu majú, no zriedkakedy dokážu povedať, prečo tak robia. Nechávajú si recepty z časopisov, staré telefóny, nevyužitú kozmetiku… Všetko sa predsa raz zíde.

Skúsenosť mi ukazuje, že je to aj o charaktere ľudí. Čím viac je niekto analytický a racionálny typ, tým menšiu dôležitosť prikladá veciam, neviaže sa k nim emocionálne. To opačné spektrum ľudí je viac umelecky založené a za vecami často vidia príbeh. Každá z nich má pre nich nejaký zmysel. Raz však dospejú do fázy, v ktorej sa dajú urobiť len dve veci, buď urobiť z brlohu opäť byt alebo sa odsťahovať.

Pomôže vlastne sťahovanie?

Ľudia si väčšinou myslia, že pomôže, pretože pri sťahovaní vždy niečo vyhodíte. Väčšinou sa tiež sťahujete do väčšieho, čiže sa nám tie veci v byte nejako rozptýlia a vy máte chvíľu dobrý pocit. No keď sa sťahujeme, tak sme väčšinou pod časovým tlakom a stresom. Takže zvykneme brať všetko do krabíc a len to prehadzujeme. Vtedy zvykneme vyhadzovať len to, čo je staré alebo zničené a všetko ostatné berieme. Nie je čas na nejaké logické triedenie. 

Aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré si doma nechávame veci, ktoré nevyužívame?

Je tam veľa vnútorných dôvodov, prečo si nechať niečo, čo nevyužívame. Napríklad že to bolo drahé. „Ja predsa nie som taký márnivý človek, aby som to nakúpil a nepoužil.“ Obľúbený dôvod je aj ten, že sa mi to raz v živote bude hodiť, alebo že to mám po mamičke alebo babičke, takže to nemôžem vyhodiť.

Tie výčitky svedomia, ktoré vám bežia na pozadí pri vzdávaní sa vecí, sú extrémne. Konfrontácia so sebou je náročná. V tom, čo tam máte, vidíte peniaze, ktoré ste investovali, no nevyužili, je tam kopec nepotrebných vecí, vidíte tam aj svoju históriu, možno aj nejaký osobnostný či dokonca partnerský vývoj. Uvidíte aj mnohé prešľapy, takže je to ťažké. 

Cieľom organizovania je aj akési sprítomnenie. Kto som dnes? Čo potrebujem a kam smerujem? Je to aj o očistení sa o histórie, ktorú si so sebou nesieme .

Akú rolu hrá ekologický rozmer a to, že sa človek bojí veci len tak vyhodiť? Ak nechcem všetky nepotrebnosti šupnúť do kontajnera, tak je za tým obrovská logistika. Odrádza nás to?

To je veľký faktor. No keď si sami prejdete celým procesom organizovania, tak si uvedomíte, že o týchto veciach nemôžete rozhodovať na konci, ale ešte predtým, ako si ich do domácnosti privediete. Vy ste totiž potom za tieto veci zodpovedná.

Ja sama som si to uvedomila pri svojich deťoch. Keď sa mi narodilo to prvé, tak som mala pocit, že potrebujem všetko, čo trh ponúka. Odrazu sme mali doma tri kočíky a ani jeden z nich nebol dosť dobrý. Potom prišiel moment, keď dieťa kočíky nepotrebovalo a potrebovali sme sa ich zbaviť. Zrazu som si uvedomila, že sa síce dá veľmi rýchlo zbaviť jedného kočíka, ale troch? To je už problém.

Často sa ľudia zaseknú práve na tom, že majú tých vecí toľko, že s nimi už nevládzu „bojovať“. Keby ste mali len jednu, tak to viete ešte predať, posunúť kamarátke, ponúknuť online, ale keď ich je veľa, vtedy si reálne začnete uvedomovať, že ak nezmeníte svoje nákupné správanie na začiatku procesu, nikdy sa z toho nevyhrabete. Tá výčitka tam bude vždy. 

Klientom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách.“ Pretože všetky tieto veci raz niekde skončia. Môžeme im síce nájsť druhý život, ale tá vec, ktorú sme si kúpili, bola primárne určená pre nás a pokiaľ ju nevyužijeme, ako vytvoríme ďalší distribučný kanál? 

Nevytvárajme si doma budúce smetiská, kupujme si len to, čo vieme reálne spotrebovať a čo nám prinesie tú radosť do života. Neospravedlňujme si nakupovanie tým, že to niekomu posunieme. Takto si len uľavujete svojmu svedomiu.

Práve tá organizácia domova pomôže zmeniť vaše nastavenie do budúcnosti. Máte síce pocit, že riešite vonkajšiu vec, ale mení vás to i zvnútra. Nejde tu totiž o vypratanie bytu, ale o uvedomenie si, čo sa vám tam deje.